Emi de Graeve je belgická umelkyňa, ktorá sa venuje rôznym formám tkania, konkrétne súčasným tapisériám, textilnému dizajnu a z experimentálnej tvorby aj textilným inštaláciám. Tiež sa podieľa na najrôznejších projektoch a veľa cestuje. Emi je veľmi priateľská osoba a svoju pozitívnu energiu, ktorú čerpá z práce, odovzdáva ľuďom okolo seba.  

 

 

Emi ako človek

 

Narodila sa v Ninove (Belgicko, Východné Flámsko) v znamení leva 4. augusta 1946, rok po zhodení atómovej bomby na Hirošimu. Na otázku, či toto ovplyvnilo jej život, odpovedá: „Samozrejme.” Patrí totiž k povojnovej generácii, ktorá musela vybudovať mier a postarať sa, aby trval.

 Aj keď si pre ňu rodičia vysnili povolanie s väčšou zárukou istoty, Emi svoju lásku k umeniu nemohla ignorovať.  Rozhodla sa pre štúdium na umeleckej škole a zistila, že ním musí byť popretkávaný celý jej život.

 

Emi dlho vyučovala výtvarnú výchovu na stredných školách a na toto obdobie rada spomína. Odovzdávanie odborných znalostí ďalej je dodnes jednou z vecí, ktoré ju v živote napĺňajú. 

 

Rušný život vo Flámsku Emi pred niekoľkými rokmi vymenila za oveľa pokojnejšie miesto na život vo východnej časti Belgicka, kde sa hovorí po nemecky. Jej domovom sa stal nádherný Hersersberg obkolesený prírodou.

 

Neznamená to ale, že by bola Emi v súčasnosti menej aktívna. Stále vyučuje a približne 4 až 5 hodín denne tká. Ide o náročný proces, ktorý ju zamestnáva nielen fyzicky ale aj mentálne. 

 

Opísať jeden bežný deň zo života tejto umelkyne je ťažké. V jej živote je totiž mnoho rozličných aktivít, ktoré sa striedajú. Učenie a prácu na svojich umeleckých dielach Emi dopĺňa účasťou na rôznych akciách a projektoch či výstavách.  Emi je totiž otvorená všetkým novým nápadom a projektom, a každá úspešná spolupráca či zorganizovaná výstava jej prináša radosť.

 

Významnú rolu v živote Emi hrajú priateľstvá a hlboké medziľudské vzťahy. Mať sa o koho oprieť robí jej život krajším.

 

 

Emi ako umělkyňa

 

Tkanie tapisérií a navrhovanie látok vníma Emi ako dve celkom odlišné činnosti, ktoré sa navzájom doplňujú a vďaka ktorým sa môže naplno vyjadriť.  Navrhovanie látok pre ňu pripomína komponovanie a hľadanie variácií na nejakú tému. Tkanie je zase spôsobom vyjadrenia, ktoré jej umožňuje dať svojim pocitom konkrétnu podobu a farbu.

 

Emi je ako umelkyňa aktívna aj mimo Belgicka. Často cestuje do zahraničia, napríklad do Maďarska,  Švédska, Rakúska, ale aj Česka, kde sa prostredníctvom kurzov a stáží zoznamuje s miestnymi technikami. Z každého kurzu si vyberá elementy, ktoré potom využíva. Sama vraví, že ju to nesmierne obohacuje.

 

Emi sa počas svojho života mohla tešiť z nejedného ocenenia. Spomedzi nich vyzdvihuje realizáciu kolekcie modelov pre belgickú firmu Belgisch Linnen, ktorá jej bola cťou i potešením.

 

A ktorých umelcov či umelecké smery Emi obdivuje? Miluje diela Rakúšana Hundertwassera. (Zaujímavosťou je, že jeho predkovia pochádzali z Česka a pôvodne sa volali Stovodovi.) Oslovuje ju aj štýl Bauhaus a inšpirujú ju tiež belgickí surrealisti, hlavne René Magritte.

 

 

 

Emi při práci

 

Existují dva základní typy tkalcovského stavu. Tká se buď na stavu s horizontálně, nebo vertikálně vedenou osnovou. Při výrobě látek pracuje Emi na horizontálním stavu s pedály.

 

Pro tkaní tapiserií používá typ vertikálního tkalcovského stavu ze Švédska. Největší stav, který vlastní, je široký přibližně 2,5 a vysoký asi 1,8 metru. (Takový tkalcovský stav si lze objednat, rozložený nechat poslat poštou a následně jej doma jednoduše sestavit.) Emi dává přednost práci na stavu s vertikálně vedenou osnovou, protože má tak lepší přehled o práci.

 

Výroba tapiserií si žádá mnoho příprav a času: vytvoření návrhu ve skutečné velikosti a jeho obkreslení do zrcadlového obrazu, (v tkalcovské hantýrce takzvaný „karton“) výběr vhodných barev pro práci a sestavení stavu. Všechny tyto přípravy jsou bezesporu stejně důležité jako samotné tkaní.

 

Protože Emi pracuje vždy na zadní straně tapiserie, je třeba nakreslit karton zrcadlově. Tato kresba se položí pod dílo a slouží při tkaní jako návod.  Toto je klasický způsob rovněž užívaný v proslulé pařížské Manufacture des Gobelins. Je ovšem možné mít před sebou při tkaní i lícovou stranu tapiserie.

 

Aby měla k dispozici množství různých barev, nakoupí Emi vždy zásobu bílé vlny ve velkovýrobě. Vlnu si barví sama, protože v obchodě nesežene vhodný materiál a tak velký barevný výběr. Kromě vlny používá i hedvábí, len a jiné materiály.

 

Jak dlouho vlastně trvá práce na jedné tapiserii? „To závisí v prvé řadě na velikosti gobelínu, ale roli tu hraje i vzdálenost mezi jednotlivými nitěmi osnovy. Pokud jsou nitě v osnově napnuty blízko sebe, trvá tkaní déle, protože nelze použít hrubé útkové nitě. Chcete-li například vytvořit tapiserii ve tvaru kruhu nebo jiného okrouhlého tvaru, musíte pracovat výhradně s jemnou přízí,“ vysvětluje Emi názorně. „Také barvení příze trvá déle, pokud mícháte více barev, abyste získali jemné barevné odstíny.“

 

Jaký je vůbec rozdíl mezi nástěnným kobercem, gobelínem a tapiserií? Překvapivě označují jeden stejný předmět. Jedná se o synonyma různého původu. Nástěnný koberec je tedy české označení a tapiserie pochází z francouzštiny. Slovo gobelín odkazuje na konkrétní produkt, který byl vyráběn v manufaktuře Les Gobelins v Paříži a jde tedy o eponym.

 

 

Emi a jej vzťah k Česku

 

Keby sa Emi nerozhodla zasvätiť svoj život umeniu, mohla z nej byť aj úspešná novinárka, ako si pôvodne predstavovali jej rodičia. V roku 1966 vyhrala tretie miesto v žurnalistickej súťaži “International LIONS Peace Essay Contest” a finančnú odmenu využila na študijnú cestu do Československa, ktoré sa vtedy skrývalo za železnou oponou. Emi tak prekvapila porotcov, ktorí od nej čakali úplne inú voľbu krajiny, do ktorej sa vyberie. „Úplne im to vyrazilo dych,“ so smiechom opisuje situáciu Emi.

 

Jej voľba nebola náhodná. Emin otec sa po druhej svetovej  vojne zoznámil s niekoľkými vojnovými zajatcami z Československa, s ktorými si potom ešte celé roky dopisoval. Emi si spomína, že sa vždy tešila na pohľadnice, ktoré k ním zo zahraničia prichádzali a keď sa naskytla príležitosť, rozhodla sa túto neznámu krajinu sama navštíviť. 

 

Emi vraví, že na podmienky, ktoré v Československu v roku 1966 vládli, vôbec nebola pripravená. „Bol to šok!“ priznáva. Už na československých hraniciach cítila, že sa ocitla v inom svete. Praha jej pri prvej návšteve pripadala ako mŕtve a vyľudnené mesto. Na uliciach neboli žiadne autá, okoloidúci pri otázke na cestu uhýbali pohľadom alebo odmietali hovoriť po nemecky. Počas prvej návštevy bývala Emi u dvoch českých rodín, z ktorých každá mala úplne iný postoj ku komunistickému režimu. Bola z toho zmätená a rozpráva, že jej trvalo pomerne dlho, kým si bola schopná na politickú situáciu vytvoriť vlastný pohľad. Nezávisle na svojom politickom presvedčení ju však obe rodiny zoznámili s prírodnými a kultúrnymi krásami Československa, ktoré ju tak očarili, že už sem cestovať neprestala. Sama teda vnímala všetky zmeny, ktorými krajina od roku 1966 prešla.

 

Najväčší rozdiel oproti minulosti vidí Emi vo väčšom blahobyte a otvorenosti. „Po roku 1989 sa otvorili nielen hranice ale aj ľudia začali byť prístupnejší a otvorenejší i vo vzťahu k cudzincom. To súvisí aj s lepšou znalosťou cudzích jazykov. Dnes už nie je problém sa v Česku  dohovoriť po anglicky či po nemecky,“ hovorí Emi. Napriek tomu sa rozhodla učiť aj češtinu a štyri roky navštevovala večerné kurzy. So skromnosťou však o sebe tvrdí, že „rozpráva ako dieťa.“ V súčasnosti češtinu trénuje počúvaním pesničiek od Nohavicu alebo rozprávok od Josefa Ladu. Medzi jej obľúbené miesta nepatrí len turistami milovaná Praha, ale aj mestá ako Valašské Meziříčí, Jindřichův Hradec, Český Krumlov, Nepomuk, Olomouc alebo Lidice. S Lidicami je spojená medzinárodná detská výtvarná súťaž (MDVV Lidice), v porote ktorej Emi sedí.